*( moriakovanie = seakayaking )*
Tak ako sa strýkovi Držgrošovi pretáčajú v očiach doláriky, tak mne sa celý minulý týždeň pretáčali slová Neusiedler a See. Už to bolo také okaté, že si to všimol aj môj kamarát Jožo a veru kľaknúť pred ním , aby išiel, som nemusel.
Išli sme. V sobotu ráno sme povyliezali zo svojich brlohov na svetlo sveta, zrazili sa u mňa a potom na lodenici, kde už konšpirovala Paliho skupina vyrážajúca na Moravu. Podarilo sa nám aj naviazať a vyraziť smerom k hraniciam Európskej únie – čo občas predstavuje aj hranice všedných dní. A tento deň bol nevšedný, mali sme pred sebou ďalšiu lekciu moriakovania pre samoukov-sladkovodný nácvik morskej plavby.
Že by sme boli zrovna rýchla rota , to netvrdím. Nalodiť sa nám podarilo čosi po jedenástej hodine, čo bola celkom pokročilá doba vzhľadom na môj ( Jožom netušený úmysel ( nezmysel ?)), oboplávať jazero (??!!). Tak sme sa na mieste, kde spúšťajú jachty v Neusiedl a. See na vodu. Vchod cez platenú pláž sa nám zdal nedôstojný našich cieľov, preto sme sa nalodili na rampe priamo v prístave. Trochu aj pofukovalo, takže boli aj vlnky rôznej veľkosti a z rôznych smerov. Hneď po prvých pár metroch sa nám zdalo, že čosi nie je v poriadku. Voda ! Voda nebola slaná a my v tom zhone sme aj soľničky zabudli doma. Mohli sme aspoň v blízkom okolí lodí soliť nech si to naše člnky nevšimnú kam sme ich to vytrepali. No a potom jej farba. Farbou pripomínala bielu kávu a aj chuťou, ale takú niekoľkokrát prevarenú a dobre odstátu. Zo začiatku boli aj obavy či to nebude fádne, ale vcelku to ušlo. Povliezali sme do kadejakých zákutí, jachtových prístavov, zálivov, vtokov a výtokov kadečoho. Kde tu sme objavili zašitú jachtu – tam za vodou v rákosí – a na nej zrejme zašitý germáni miesili cesto na malých európskych unionistov alebo iné nemravnosti páchali. Pri jednej málofrekventovanej požičovni surfov v Purbachu sme si dopriali obed a odpočinok a pokračovali sme smerom k Rustu. Po chvíľke pádlovania a Jožovom incidente s rakúskymi pirátmi a pirátkami sme tam aj došli s úmyslom posilniť sa dúškom zlatistého moku. Po chvílke hľadania vhodného prístaviska pre naše koráby sme sa uchýlili k vylodeniu priamo na pláži. Tu sme využili ich pohostinské a sociálne zariadenia, očvachtali sa a začali pokukovať smerom naspäť, kde sme tušili naše auto. Mohli sme to len tušiť , lebo vidno síce ešte bolo, ale už nebolo….(myslím breh).
Cesta nazad bola ako sa dalo čakať s priaznivým protivetrom, čo malo za následok aj naše občasné odfukovanie od cieľa v okamihoch slabšieho ťahania. Takže cesta nám poskytovala dosť času na rôzne úvahy. Zistili sme , že Zem je fakt guľatá. Ťahali sme totiž smerom od rovníka k pólu a naozaj sme mali pocit že ideme do kopca. Jožo zase dospel k poznaniu, overenému v ten deň praxou, že sme jediný svojho druhu na tom jazere. Totiž všetky ostatné nám príbuzné druhy už spali, pili, či ináč v rákosí trávili letný večer, a ostatné spríbuznené poddruhy, čelade, nachádzajúce sa ešte na hladine jazera používali k svojmu pohybu vpred plachty, iba len my pádla. Im večerný vietor pri popíjaní šampanského na palube pomáhal a nás brzdil i pri priamej jazde vpred. O popíjaní čohokoľvek, okrem jazernej vody nemohlo byť ani reči, nás skôr trápili tie pivá, čo sme vypili v Ruste a teraz v kajaku sme nevedeli, čo s nimi. Zrejme by to bol dostatočný dôvod na zapísanie do knihy ohrozených druhov. Vyvstala však otázka. V čom tá naša jedinečnosť spočíva. Je to v duševnej nestabilite, ktorá nás privádza na takéto výpravy ? Alebo je to nejaký druh výnimočnosti týchto nápadov ? Názory laickej a odbornej verejnosti, ako aj rodinných príslušníkov (hlavne pri natieraní ubolených kĺbov a spálenín od slnka) sú dosť nejednotné a protichodné. A aj keď sme mali pri tom pádlovaní teda dosť času, ani my sme si nevedeli dať jednoznačnú odpoveď. Možno by sme mali spýtať Jožovej ženy, tá by predsa mala vedieť, prečo sa za neho vydala…..
Navzdory polemike na túto tému a pomaly rozvráteniu celej heliocentrickej sústavy sa ten prekliaty breh veľmi pomaly približoval. …a to sme neboli ani na maďarských hraniciach v jazere.( Bola by celkom sranda vidieť v jazere colníkov v gumákoch postávať a odbavovať….sa ?) Na hladine nás zastihol aj romantický západ slnka a keď sa na hladinu začala spúšťať večerná tma, s boľavými krížami a rukami vyťahanými ako opica, niekedy po deviatej hodine večernej sme sa konečne vylodili na pláži v Neusiedli. Dovliekli sme svoje ubolené telesné schránky a od „bielej kávy zájdené“ naše člnky k autu, všetko sme doňho i naňho nainšalovali a vyrazili sme po tých našich 50 km na vode, už teraz po asfaltke (čo sa už považuje za normálne), smerom na naše malé Slovensko s pohnutou minulosťou a nejasnou budúcnosťou.
Už sme boli na dosah rodnej hrudy , keď sa rakúskemu colníkovi na nás začalo čosi nepozdávať. Skúšal aj auto prevrátiť mykaním za lode. Lode boli v poriadku, aj na streche držali ako prirastené, len rozmery auta (ani keby ešte nevidel Favorita) sa mu zdali malé asi. Teóriu , že ja málo zarábam a väčšie si nemôžem dovoliť som radšej neskúšal. Červené zvršky , či spodky vzadu uviazané na lodiach ho neukojili, požadoval červeno bielo pruhovanú tabuľu. Čudné. Auto pred nami s bicyklami na streche a vzadu primontovanými na kufri ( s kolesom z boku presahujúcim auto a len pár cm nad cestou ) také nepotrebovalo. Asi preto , že to bol germán.
A tak sme mu čosi poplatili a smäd nás z toho veru neprešiel. Ono mu to život vráti. O pár tých dukátikov nás síce obral, ale našťastie zážitky sú vec, ktorú ešte človeku žiaden uniformovaný idiot nezobral. Darmo, čo už narobíš. Tak ako Rakúsko sa považuje za riť západnej Európy, tento pán je určite jeho orgánom…….
Tak zase niekedy
Ahoj.
Ja (a trochu aj Ja) (……alebo J&J ?)