Ako bolo a nebolo
Čo vieme a čo sme sa dozvedeli o Lotyšsku – pár faktov
Rozloha: 64,589 km2
Počet obyvateľov: 2.62 mil.
Hlavné mesto: Riga (počet obyvateľov 874,100)
Obyvateľstvo: Lotyši 57%, Rusi 30%, Bielorusi 4%, Ukrajinci 3%, Poliaci 3%
Jazyk: Lotyšština, Rusština, etnické jazyky
Náboženstvo: Luteránske, Rímskokatolícke, Ruské ortodoxné
Štátne zriadenie: Republika
Dni nulté
Už minulý rok , keď sme navštívili za účelom člnkovania Poľsko, mi nedala spávať myšlienka, vydať sa za týmto istým účelom do Litvy alebo Lotyšska. Ani neviem kedy a ako táto myšlienka vznikla. Bol to istý druh volania divočiny. Čím dlhšie som sa s touto myšlienkou zaoberal, tým konkrétnejšiu podobu nadobúdala. Telefonoval som , mailoval a písal do Čiech, Litvy, Lotyšska, Poľska. Rozhodnutie vyraziť do Lotyšska však v Poľsku nepadlo. Mnohí na mňa pozerali ako bacil do lekárne a tázali sa na môj zdravý rozum. Základ bol nahovoriť Jozefa. V Poľsku odolával, vo Vrátnej ešte odolával , ale už bol nalomený a v decembri už podľahol. Od tej chvíle sa prípravy rozbehli naplno. Zháňal som podklady: mapy, popisy a kilometráže riek a akékoľvek dostupné informácie. Okrem toho som mal na starosti zapožičať vlek z našej lodenice. Jozef zatiaľ sa staral o zabezpečenie dopravy, výstroje a personálnu stránku akcie, do ktorej som mu občas kafral – napr, tým, že som sa snažil prihlásiť Markétku a pod.
Samozrejme do príprav sa zapájali väčšou či menšou mierou aj iný účastníci a aj neúčastníci, za čo všetkým patrí úprimné poďakovanie. Menovite sú to Vlado Mišík zvaný medzi vodákmi Dico a jeho lotyšský priatelia Janis a Ivar, nedočkavá Alenka zvaná Vretenička, kamaráti z Čiech, telocvikári z STU, Renátka – koláče na cestu, Luboš a Červík z lodenice ( vlek) a ……….. Ak som zrovna Vás vynechal prepáčte, určite nie preto , že som na Vašu pomoc zabudol.
Deň prvý: 7. 7. 2001 – sobota
Po siahodlhých a nekonečných prípravách , bojových a mierových poradách, komplikáciách, ťažkostiach, problémoch, chvíľach nervozity a stresu, ale aj nadšenia nastal deň D – deň odchodu t. j. sobota 7. júla. 2001 . Po predchádzajúcich hektických dňoch plných komplikácií (veľa účastníkov, málo účastníkov, ťažkosti s prevozom lodí, problémy s vlekom ), ktoré ohrozovali akciu sme si s Jožom povedali, že už nikdy viac. To sme však tvrdili aj minulé roky a tvrdiť budeme aj budúci a ďalšie roky.
Zraz sme stanovili na 1400 . Dochvíľnosť bola až prekvapivá až zarážajúca až na Joža , ktorý balil rodinu, nepoľavoval v organizačných aktivitách. Ráno bravúrne zorganizoval prevoz lodí z Trnávky do KVŠ. Aj Marcel vykazoval menšie meškanie. Určite z okna svojho zamestania pozoroval Brownov pohyb na lodenici a keď už ustával tiež dorazil.
Luboš , ktorý bol s naším túžobne očakávaným vlekom na tatraňáku, nesklamal. O poltretej volal, že je 22 km od Bratislavy. To už bol signál vyvolať paniku. Začali sme premiestňovať batožinu a lode z lodenice na parkovisko za garážami. Bol už najvyšší čas , lebo autobus tu už bol. Bol to trochu chaos , ale išlo to. Po čase prišiel vlek a bol nám odovzdaný do ďalšieho užívania. Iba sme ho prepriahli a išiel z akcie na akciu.
Naväzovanie lodí sa podarilo zorganizovať pomerne rýchlo – a to je jav nanajvýš neuveriteľný a nezvyčajný vo vodáckom svete. Som na seba hrdý.
Balenie autobusu bolo horšie. Buď nás ošidili a poslali nám menší autobus, alebo sme mali naozaj veľa vecí, pív, …… Tu asi platí priama a nepriama úmera. Nakoniec sa ukázalo , že bolo dobré , že sme nebrali bicykle. Miesto vyšlo len tak-tak v autobuse.
Až do vybaľovania v Lotyšsku som nevedel čo kde mám a či vôbec mám. Istý som si mohol byť len tričkom , bermudami a papučami čo so mal na sebe. Dávam si rýchlu sprchu na lodke a odchádzame smerom na Nováky. Odchod sa podaril rekordne cca o polpiatej . stojíme v Chocholnej na minerálku a uháňame do Novákov po ďalších splavovania chtivých a ďalšiu neskladnú batožinu. V Novákoch pristupuje Andrej , Dodo a Kobelovci – Karol , Silvia a Saška. Rozdávame tričká Vander klubu a pokračujeme v ceste smerom na hranice. Asi o polnoci sme na hranici. Čuduj sa svete púšťajú nás bez problémov – žiadne zabavovanie mäsových konzerv a výrobkov. Pred pár dňami bol totiž ohlásený prasačí mor u nás.
Cesta cez Polsko prebieha bez problémov. Dodo modifikuje hru Človeče nezlob se a prepadáme fenoménu silnejšiemu ako Pokémon – hre Človeče napi sa.
Vodiča sa pri tankovaní pýtali Prečo tak pomaly pan tankuje ( do Karosy to ide naozaj pomaly a nie málo ) . On na to : Pan má čas.
Snažíme sa uložiť na spánok. Ani joga ani kamasútra nemá toľko polôh koľko sme vyskúšali. Hrozná noc.
Deň druhý: 8. 7. 2001 – nedeľa
Ráno sme pred Kielcami a prší. Cesta cez Poľsko nie je zvlášť zaujímavá. Pri prejazde mostami nad riekami upadáme do vytrženia s pokrikmi : Je to splavné – veď sme vodáci – a to aj v prípade keď mostom sa objaví nie rieka ale napr. železničná trať. Poľsko-litovské hranice absolvujeme medzi cca 1545 a 1715. Odbavovanie bolo pomerne dlhé kým sa na nás litovský colníci odbavili v snahe získať 200 DM, kartón piva alebo loď. Nakoniec sme ostali pri kartóne piva, ktorý poskytla Zuza z Dunajčíka a ktorý sme jej možno dodnes celý nevrátili. každopádne tento chrabrý muž zákona , alebo čoho nám ( mne ) vopred pokazil celkový dojem z Litvy.
Po čase vodiči potrebujú pauzu cca 4 hodiny tak sa ponevierame po parkovisku pri benzínke , driememe a futrujeme. Odchádzame plní očakávania lotyšských hraníc. Čo asi budú chcieť oni , že by autobus ? Lotyši sú našťastie normálni. Hranice zdolávame cca o 130 a pred vodou a na vode nás už nič nemôže zastaviť. Zamieňame peniaze, podaktorí na litovske lity a nie na lotyšské laty a pokračujeme v ceste k prvej rieke – k Salaci.
Deň tretí: 9. 7. 2001 – pondelok
Ráno okolo ôsmej prichádzame k mostu ( na ceste do Vecate ) cez Salacu. Vybaľujeme sa, odväzujeme lode a chystáme sa na vodu. Skúšame nadviazať telefonický kontakt s Dicovými kamarátmi – žiaľ neúspešne. Nasleduje krátke predstavovanie a zoznamovanie a vyrážame na vodu. Myšlienka, že začneme na jazere bola zavrhnutá ešte cestou v autobuse z obáv pred veľkými vlnami a neistým prístupom k jazeru. Zato si to do jazera vypádlujeme a omočíme tam svoje pádla. Spotený a unavený z cesty a príprav končíme nakoniec tiež vo vode, ktorá nás preberá opäť k životu. Vyrážame dolu prúdom plní očakávania ( Ja aj istých obáv, že čo som to zas vymyslel.). Rieka tečie pokojne občas zameandruje. Čuduj sa svete, kde sa vzala – tam sa vzala – občas nás zaskočí aj mierne sčerená hladina – rádo by perejka. Sú to len také demoverzie ozajstných perejí . Pri poobedňajšom kúpaní sa Dicovi podarí z mobilu jednej Lotyšky spojiť s Janisom a dohadujeme si stretnutie na druhý deň na táborisku. Lotyškanám prezradila , že nás bude čakať pekný úsek, že Salaca má najčistejšiu vodu a že Gauja – druhá plánovaná rieka – je nepezpečná ?! Tam veľa ludí blblblbl ?!
Skutočne sa po čase objavili prvé skalné steny či útesy z červeného pieskovca. Pri jednom takomto výtvore prírody aj obedujeme. V mnohých voda vyhĺbila väčšie či menšie jaskyne a z mnohých vyviera voda. Do jednej sme aj skúsili vliezť , ale po pár metroch lezenia skoro štvornožky sa radšej dávame na ústup. Trochu nám aj spŕchne – taká letná prehánočka. V podvečer sa nám podarí zatáboriť niekde na úrovni obcí Penkas a Birzites. Spočiatku nás to prekvapilo ale neskôr sme si už zvykli, že sa z lesa vynoria detičky (občas aj dospelý) s uteráčikmi naskáču do vody vyčvachtajú sa, zhygienizujú sa a zase zmiznú v lese. Nasleduje zaslúžený spánok mimo trmácajúceho sa autobusu. Večerný život dnes -ako aj po iné dni viazol, tak postupne odpadávame.
Keď som si pred spaním spočítal rýchlosť prúdu, silu a smer vetra, našu únavu z cestovania, množstvo skonzumovaného alkoholu a to všetko prenásobil bulharskou konštantou, vyšlo mi, že sme urazili cca 27 km. To je o tri menej ako denný prídel. No takto asi do Baltiku nedopádlujeme.
Deň štvrtý: 10. 7. 2001 – utorok
Pokračujeme v splavovaní. Tento úsek sa mi javí o trošku menej pekný ako včera. Spestrenie prichádza v podobe kúpačky Maji a Borisa. Nevidel som to na vlastné oči, ale muselo to byť čosi horšie ako skaza Titaniku. Po odchytení svojich vecí vyčerpaní vody sa pokúsili znova nainštalovať do lode no celý ich systém padol a ocitli sa znova vo vode. Hurá . Česť splavu je zachránená. Boris a Maja však asi tým neboli až tak nadšený. Nakoniec s Božou a našou pomocou sa znova nalodili a pohli sa aj smerom vpred a toto ich smerovanie im vydržalo až do večera. Ja len nechápem načo pijú keď majú šoférovať loď – že , vraj vybehli na kameň.
Kto by im veril. Čaká nás malé spestrenie v Staicele, kde koníčkujeme lode dole bez posádok haťkou pod mostom. Tento manéver sa však nezaobíde bez občasného namočenia sa hlavných účinkujúcich a poznámok nezúčastnených. Poobede sa stretávame s autobusom, ktorý už prepadol náš lotyšský kamarát Janis. Dohadujeme si rande na táborisku. Táboríme kdesi okolo dedinky Rungas. Staviame rýchlo stany. Sušíme zvršky a spodky a peniaze našich kúpačov. A skutočne po zatáborení sa z lesa vynoria dve postavy Janis so synom. Nastáva zvítavanie , predstavovanie, spomínanie…… Po chvíli ho dostávame z Dicových pazúrov a radí nám trasu. doporučil nám rieky Rindu a Irbe , ktoré sa stali nakoniec zlatým klincom programu. Salacu nám nedoporučoval splaviť až do mora, Vhodnejšia na to bude podľa neho Irbe. Po Jožovom záujme o iglíčnatie strómy – tí čo ste mali trojku a horšie z ruštiny – to znamená chvójnye dereva, redukujeme pôvodne naq tri dni plánovanú strednú Gauju na jeden deň a volíme dva dni na jej hornom toku. Chvílu plánujeme a operatívne meníme plány, pohostíme hostí kamzíčim mliekom , oni nás lotyšským chlebom a syrom a zrazu musia ísť domov. Nešlo mi do hlavy ako chcú po tme trafiť cez les a nedajbože nájsť auto – najlepšie svoje. Vyprevádzame ich a po krátkom pochode po lese naozaj našli audinu , do ktorej im dokonca aj pasoval kľúč.
Večer zase začína popŕchať a to Janis sľuboval pekné počasie pri príležitosti našej návštevy.
Keď som so to tak zase spočítal zase mi vyšlo cca 27 km po vode. Že by v Lotyšsku nemali dlhšie etapy ? Nechce sa mi veriť.
Deň piaty: 11. 7. 2001 – streda
Budíme sa do upršaného rána. To utvrdilo našu predtuchu , že Neptún sa na nás hnevá a určite nie preto, že málo pijeme. Keď sme urobili výklad veštieb, zistili sme s poľutovaním, že niekoho musíme obetovať. Tak sme veľmi neradi, ale v záujme dobrej veci , verejného dobra a snahy udobriť si vodácke božstvá šmarili Maju do vody. Po chvíli sme sa podozrievali či to bolo postačujúce a či netreba obetu zopakovať, ale nakoniec sa ukázalo , že naša voľba bola správna a počasie sa umúdrilo. Upozornenie pre Maju: Toto nebol krst ! Dnešná etapa mala byť o čosi dlhšia, aby sme dobehli zameškané. Krajinársky to bolo opäť niečo fantastické. Útesy s červeného pieskovca, bludné balvany v rieke, kde tu perejka, igličnátye strómy,…… – pastva pre oči, balzam na nervy. pri bývalom mlyne stretávame zase autobus, dopĺňame z neho proviant, upresňujeme miesto ukončenia a znova sadáme na vodu. Poobede až podvečer prechádzame okolo krásnych útvarov z červeného pieskovca osvietených pomaly zapadajúcim slnkom. Od samej krásy Boris s Majou mrsknú sebou do vody. ..a muselo to byť veľmi pekné lebo to zopakovali dvakrát. Vyťahujeme kuchynský riad a čerpáme vodu. V ceste pokračujem s nimi ako katamaran – pre istotu. Tu by sa táborilo….. Nedá sa však treba naháňať kilometre. Večer táboríme pri akejsi usadlosti. Ani nevieme presne kde. Večer prší a my prizývame pred spánkom Marcela s Jankou trochu si zabékať.
No, a kilometre ? Tých bolo cca 33-35 km.
Deň šiesty: 12. 7. 2001 – štvrtok
Ráno je po daždi. Už skôr padlo rozhodnutie , že po Salaci do mora nepôjdeme. Je tam prístav a ktovie čo ešte. Vyrážame k najbližšiemu mostu , ktorý sa schovával už za 2-3 km. Tak to by sme mali. Salaca je v suchu. Toto však nemôže tvrdiť Boris s Majkou. Rýchlo naväzujeme a presúvame sa na Gauju. Cestou však došlo k vzbure na palube a mužstvo si vynucuje kúpanie v mori. Bola to vzbura ako na Bounty. Trávime tu asi hodinku kúpaním . Zrazu vidím Pala a Doda ako v miernom pokluse si kliesnia cestu k vode s Vydrou v rukách. Nebolo im dosť člnkovania po rieke , musia aj po mori. Po chvíli sa podarilo roztatárené mužstvo dostať do autobusu a o niečo spokojnejšie sa presúvame na strednú Gauju – kúsok pod mestečkom Césis. Gauja je rieka podstatne širšia ako Salaca. Vyznačuje sa miernym tokom spestreným občasnými perejkami a pieskovcovými útesmi. Hneď na úvod sa gro mužstva napáskovalo na jednu plytčinu. Táto situácia sa vyžila na krátke kúpanie a pokračujeme ďalej. Stojíme pri ústí malebnej riečky Amaty. Oplatí sa tu robiť túra pešo a brodením proti prúdu. Nedá nám však to a s Jozefom berieme Vydru a vyrážame proti prúdu urobiť nejaký ten kilometrík, aby sa nepovedalo. Bolo pomerne málo vody – a ja som ju chcel pôvodne zaradiť do repertoáru. Na jar býva Amata údajne najdivšou riekou Lotyšska. Svedčia o tom aj úlomky pádiel kde tu pohodené v koryte a na stromoch. Úlomky vodákov sme našťastie nenašli. Z Amaty som si odniesol aj kúsok Stromolitu ako to Jozef nazval – domov sa však akosi nedostal. Že by kamaráti, alebo deti , alebo vodiči ? Trasu končíme pri Ligatne na nie zrovna vyhradenom táborisku pri kompe. Do rána nás však nikto nevyhadzuje – našťastie.
Zase niečo z klenotnice ruského jazyka: Búdem nakládať lóde – výrok Rusa ako repa – Joža pri telefonickej komunikácii s Janisom.
Deň siedmy: 13. 7. 2001 – piatok
Piatok trinásteho. To bude skvelý deň. Vyrážame autobusom bez raňajok. Upalujeme na hornú Gauju za igličnátymi strómami. Spočiatku ma desí DKV – kilometráž častým výskytom Stromschnelen – ale ostalo len pri strašení. Bububu. Cestou stojíme na nákupy v mestečku Smiltene. Bol to polhodinový nákup trvajúci hodinu. Niektorí tu prejavili svoje jazykové znalosti ruštiny a ohurovali Lotyšky otázkami: Kde takoj magazín , kde bégajut s košíkami rsp. Patráviny. Pre tých čo nemali na škole ruštinu prekladám. Kde je tu saobsluha. To druhé je asi jasné.
Z autobusu sa vyloďujeme pri moste do Lejasciems. Mal nás tu čakať Janis , ale trocha mešká. Zatiaľ sa chystáme na vodu. Počas čakania nás prepadajú miestne mediálne hyeny a stávame sa obeťou miestnej televízie v krátkom interview. V hlavných úlohách hrali: Jožo Páleš – vedúci, Jano Gazda – tóže vedúci, Hanka Daubnerová – bývalá učiteľka ruštiny. konečne prichádza Janis odchádza televízia. Janis si doniesol kajak a po rokoch doňho znova sadá a vyráža s nami na vodu. Dico si zabúda tašku , ktorú mu zachraňuje Pali – daň piatku 13. je splnená. Horná Gauja je užšie ako jej stredný tok, prúd je pomalý a rieka nie je až tak malebná ako sa očakávalo. A navyše dnes bolo asi najviac ovadov. Darmo už sme náročný a namaškrtený Salacou. Janis vyberá nádherné táborisko , kde už čaká jeho syn Kristian s autom . Táboríme pri ústí riečky Tirziny. Breh je trochu blatistý, ale táborisko je nádherné. Z vody by sme my to miesto asi nevybrali na táborenie. Táboríme pod igličnátymi strómami konečne. Večer aj ráno dievčatá zbierajú lesné jahody a čučoriedky. My robíme palacinky – vlastne Alenka robí palacinky. Podarilo sa mi urvať až jednu , lebo som zabratý do rozhovoru s Janisom. Radíme sa , plánujeme,…… Na svoj vek je to mimoriadne vitálny človek. Potmehúd Boris ho ponúka kalvadosom alebo slivkou a Janis sa tak zakuckal, až nám strach nahnal. Vypadalo to pomali na astmatický záchvat. Okomentoval to slovami. Očeň krepkoje. Charašo. No ja nepodgatóvilsja. Nastáva okamih lúčenia, Janis odchádza, dojedám vychladnutú večeru a poberám sa na spánok. V noci prší dobre sa spí.
Dnes to vychádza na cca 20 km po vode.
Deň ôsmy: 14. 7. 2001 – sobota
Na raňajky máme praženicu bez slaniny – skazila sa. Dojedáme sa pudingom , pri ktorom sa prejavila naša ľudová tvorivosť. Zdobíme ho darmi zeme – jahôdky, hrozienka , čučoriedky – – priam ornamentálne. Ústredným motívom je vták a trojky. Musíme ho však rýchlo jesť , aby to deti nevideli. Ešte by mali brčkavé myšlienky.
Dnes sa neponáhľame. na vodu pôjdeme až poobede. Janis si spomenul, že udal zlé miesto ukončenia v Gaujene a sľúbil , že preordinuje vodičov do Vireši. Na vodu sadáme až poobede o druhej. Pádlujeme cca 3 hodiny a prichádzame k mostu pri Vireši kde už čaká autobu a s ním aj Janis. Zlatý to človek. Vo Vireši sa Gauja väčšinou začína splavovať, ale kde iný začínajú, my končíme. Naväzujeme na parkovisku , večeriame a presúvame sa smerom na Siguldu. Robíme tu krátke nákupy a vyrážame hľadať kemp. Jeden sme objavili, ale sa nám nepozdával, nakoniec táboríme na verejnom táborisku za Siguldou – Gravzaki. Večeriame – trochu si zabékame okolo stola a ideme spať.
Zatiaľ to v celku vychádza – plán plníme s väčšími, či menšími obmenami a improvizáciami.
Dnes končíme na Gauji a zajtra vyrážame na Abavu – do Kurlandie – lotyšského Švajčiarska.
Dnes tých vodných kilometrov mohlo byť cca 14.
Deň deviaty: 15. 7. 2001 – nedeľa
Budíček je skoro ráno ( 630 ). Raňajkujeme, balíme sa a vyrážame na Rigu. Máme aj menší incident s chrabrým mužom zákona – dopravným policajtom, ktorý nás nakoniec púšťa s pokutou dve pivá. Len tak pre porovnanie : naši policajti pri ňom by vyzerali asi ako bambusový strelci zo Senagalu.
Stretávame sa tu s Ivarom, ďalším Dicovým kamarátom, ktorý nám dáva materiály o Rinde , Irbe a Abave.
Času máme dosť a tak sa púšťame po skupinkách do rozšafnej prehliadky Rigy. No , že by som mal z toho radosť , to sa nedá povedať. Ukľudňuje ma len občasný pohľad na Daugavu. Z Rigy som toho moc nevidel a nepochodil – viem som barbar – ale o meste Vám porozprávajú iný. Maja tu napr. zbalila jedného Lotyša, alebo on ju ?
Po čase – cca o hodinu neskôr – sa stretávame pri autobuse a odchádzame smerom na Abavu.
Prichádzame do Kandavy. Miesto na nalodenie sa nám nepozdáva, tak zvažujeme ísť ďalej. Dávno sme nenakupovali tak sa to zase rozuteká všetko. Naberáme ešte vodu a odchádzame pár km pod Kandavu. Prichádzame k ďalšiemu mostu , kde je to rovnako na figu. Pri blízkej reštike nám nepovolia sadnúť na vodu tak to skúšame pri kempe. Ak ma pamäť neklame , tak sa to miesto volá Plosty. Nakoniec ostávame v kempe za pár lát, čo väčšina ludí len uvítala. Večer sa kúpeme v Abave – no po chvíli do kúpelne sa nám nasťahuje labuť s mladými.
Večer sa snažíme zase békať v stane. Voláme aj Joža , ale Huanita nevšíma – asi spí. Po čase aj mne vypadá zvuk potom aj obraz a preberám sa až ráno.
Deň desiaty: 16. 7. 2001 – pondelok
Konečne ideme na Abavu. Chystám takú dlhšiu etapu – to aby sme stíhli. To ešte netuším aké prekvapenia chystá kilometráž a mužstvo. Cestou nás chytá dážď . Jeden z mála dní keď nám prší aj cez deň. Zrejme to už niektorých aj začína nahlodávať, lebo klesá morálka a nálada a rastie nervozita. Spočiatku kraj okolo skutočne pripomína malé Švajčiarsko – aspoň vzdialene, lúčky , pasienky osamotené chalúpky na malých – rádo by kopčekoch. Po chvíli sa ráz krajiny mení a začína byť divší – lesy, hustý porast….. Malým spestrením je Abavas rumba – vodopád, haťka – vysoká tak 80 cm max. nie 1,5 m ako udáva DKV. Tu koníčkujeme, ale nakoniec nám to nedá a s Jožom ťaháme hore vydru a skúšame to. pre veľký úspech si to zopakujem s Dodom , Alenkou a Borisom. Tiež Pali si to dáva sólo. Už dlhší čas ma znervózňuje na jeho lodi vztýčená slovenská zástava. Bol by som nerád keby si ju niekto poplietol s ruskou. Neviem nakoľko sú domáci alergici.
Po malom divadle a spestrení pokračujeme v plavbe. Cestou sa kúpeme, fotíme a vychutnávame si deň. Pri hľadaní táboriska pristávame pri chalúpke jedného Lotyša kde decká – plnoleté aj neplnoleté využívajú šmýkačku do vody a tak podaktorí robia radosť a prácu doktorke. Tu prenocovať nemôžeme. Pomaly začínajú niektorí frflať , že neprišli sa pozerať na žihľavu, že nevládzu, že ………. Bohužiaľ sa to deje nie celkom príjemným spôsobom. Mohli prísť s tým hneď ráno a nekaziť pekný deň takými rečami. Dalo sa to všetko riešiť. Stretávame autobus a najväčší frfloši medzitým odchádzajú. Nerozumiem – mohli si naviazať , keď nevládzu a pokračovať v splave mototuristikou. Začína byť problém s táboriskom a nachádzame až po hodnej chvíli flek s blatistým brehom a nepokosenou lúkou. Odstraňujeme bordel po našich predchodcoch – podľa konzerv súdiac – českej výprave. Schyľuje sa k poriadnej búrke. Poniektorí , ktorým tečie do topánok či do lode sa ich pokúšajú zalepiť. Ostáva to však na ráno. Nerobíme nakoniec ani oheň a rozmrzený ideme spať.
Je mi aj ťažko sa zorientovať , kde sme lebo nachádzam veľké rozdiely v popise medzi lotyšskými a nemeckými popismi. Odhadujem to na cca 41 km.
Deň jedenásty: 17. 7. 2001 – utorok
Pokračujeme po Abave. Aby unavený vládali, tak idem dnes sám. Svojho háčika som poskytol Andrejovi. Jožo ide s Tamarou. Dodo s Erikou a Kobelovci spolu celá rodina. dnešný úsek Abavy je nádherný, kde tu sa rozbehne, občas nejaké pieskovcové útvary na brehu a na každom kroku malebné zákutia. Všetci čo ju osočovali by mali kľaknúť do vody a prosiť o odpustenie. Pri ďalšom hľadaní táboriska sa ocitáme na Vente. Tu počkám posledných opozdilcov. spravidla to býva posádka Vzpurného Háčika s Láďom alebo Pali s Hankou. Spolu sa plavíme ešte 2-3 km dolu po Vente a zatáboríme na pravom brehu. Prístup je nie zrovna najlepší – asi tak pre jednu loď – bahno , pijavice….
Fakt , že sme nedopádlovali k neďalekému jazeru a kempu nedá asi niektorým spať a je predmetom ustavičných poznámok Zle sa takto zaspáva.
Dnes to bolo asi tak 33-35 km po Abave +3 km po Vente. Dodnes neviem , ktorý popis je hodnovernejší. Pravda bude asi niekde bližšie k lotyšskému zdroju.
Deň dvanásty: 18. 7. 2001 – streda
Ráno podaktorí vyrážajú na jazero. Keďže opäť idem sám , tak idem priamo k autobusu. Pádlujeme ešte cca 9 km . Pri moste sa vyloďujeme. Je to zase tak na jednu loď , cesta hore je strmá, betónová a musíme trochu obchádzať. postupne prichádzame všetci naväzujeme a presúvame sa na Rindu. Hľadáme vhodné miesto na nalodenie. Po chvíľke pobehovania aj s jedným starším Lotyšom, frflaní vodičov a pokuse dostať sa k vode sa vraciame k mostu vedúcemu do rovnomennej dediny ako rieka. Sadáme na vodu a splavíme 2-3 km aby sme zatáborili. Tentokrát mám háčika naspäť. Rieka nám silno pripomína Rospudu z minulého roku – ato nás napĺňa zase očakávaním čohosi pekného a úžasného. Flek je naozaj pekný. Zase odstraňujeme neporiadok z ohniska. Boris dostane mäsový absťák a je zhrozený pri myšlienke na vegetariánsku večeru. Nakoniec sa nad ním zľutovala erika a venovala nám kuracie mäso. To bolo radosti, to boli hody. Nasleduje večerné kúpanie a znova sa schyľuje k búrke. Dážď nás potom rozháňa do stanov. Pokusov založiť oheň sa ani nezúčastňujem.
Deň trinásty: 19. 7. 2001 – štvrtok
Tak a dnes určite dorazíme do mora. Na vodu nás vyprevádza dážď. Vyťahujeme pršáky a náš presun po vode pripomína CO – cvičenie. Po chvíli sa snažíme rozohnať chmáry – keď už nie na nebi tak aspoň na duši vodkou. Rinda je naozaj nádherná. Niečo medzi Czarnou Hanczou, Rospudou alebo našou Rudavou. Po pár km sa zlieva s riekou Stende a ďalej sa volá Irbe. Po chvíli prestáva aj pršať a mení sa aj ráz krajiny. Kto môže fotí hlava nehlava. Brehy začínajú byť piesčité a objavujú sa plážičky. na jednej aj zastaneme a varíme si rýchly obed. Maja vyhrabala niekde víno a robím varené víno, ktoré po daždi celkom dobre padlo.
Vyrážame ďalej. pri moste stretávame zvyšok mužstva. Zvažujeme či ísť alebo neísť do mora. Nakoniec pokračujeme aj s batožinou. Blížime sa k moru. Podľa mapy nás delí iba úzky pás zeme. More už počujeme, ale pre les ho ešte nie je vidno. Les sa postupne vytráca a začínajú piesčité duny, ktoré prechádzajú postupne do pláže. je konečne vidieť more. Pristávame už pri dunách a ideme sa na more pozrieť – niektorý majú obavy aký bude výjazd. Vykladáme veci na táborisku na brehu rieky a s prázdnou loďou sa ponáhľame do ústia. Ústie rieky je prirodzené –prírodné, nezregulované, žiaden prístav, žiadne sídlo. Nečudo veď rieka ležala kedysi v neprístupnom vojenskom pásme. A možno to bolo aj šťastím pre nás , že sa nám takto zachovala ( odhliadnuc od pár chátrajúcich – pravdepodobne bývalých vojenských objektoch ). Dávame si symbolické kolečko pri výjazde na mori, aby sme mohli povedať , že sme sa plavili aj po mori. Nechávame loď za kosou a vrháme sa do vĺn, kde hodnú chvíľu vystrájame ako deti. Robíme si spoločné cieľové foto a postupne sa odoberáme do tábora, kde plní dojmov očakávame západ Slnka ako definitívnu bodku za splavom.
Vypadalo to , že konečne bude aj spoločný spoločenský večer, ale alkohol a únava nás po chvíli rozohnali.
Dnes to bolo cca 2 km Rinda a 31 km Irbe.
Deň štrnásty: 20. 7. 2001 – piatok
Ráno balíme, kúpeme sa na rozlúčku v mori a pomaly sa poberáme naspäť k autobusu cca 5 km proti prúdu. Trvá nám to hodinu a čosi. Možno sme unavený a možno pri pomyslení na návrat domov sa nám ani nechce. Naväzujeme na vlek – už na dlhšiu cestu. Chystáme sa ešte cestou zastaviť v Kuldige kde sú na rieke najširšie vodopády v Európe cca 240 m. Po krátkej potulke mestom sa vraciame k autobusu. Vyrážeme domov. Vodiči nás upozorňujú, že sme trochu prešvihli kilometre – trochu = 500-700 km. Nevadí – stálo to zato. Odchádzame . Dovidenia Lotyšsko – snáď o pár rokov zas.
Deň pätnásty a šestnásty: 21-22. 7. 2001 – sobota – nedeľa
Cesta cez Litvu a Poľsko domov. Hranice sú tentokrát bezproblémové. V Poľsku stojíme kvôli vodičom V Augustowe 8 hodín. Niektorí dospávajú, iný idú na vodu , ďalší len tak lapzujú po meste. V nedeľu cca na obed sme na lodenici. Vybalujeme, postupne sa lúčime dojemnými objatiami a stiskmi ruky. Rozchádzame sa.
No a kam to bude na rok ? Tak to by som aj ja rád vedel. Možno Poľsko, možno Litva, Fínsko……………
Ahoj Jano