Také katastrofické sucho ako tento rok, postretlo našu malú prírodnými katastrofami (povodeň, sucho, prezident a pod. ) sužovanú rodnú hrudu asi naposledy roku Páne 1997. V onen pamätný rok – nepamätám si to presne, pamäť mi už neslúži – sa štvorica prútikárov kajakárov (Pali, Oto, Jarmil , Ja ) vybrala hľadať príčiny tejto katastrofy proti prúdu Dunaja .. Na svojej púti našli odpoveď na mnohé otázky už v neďalekom Hainburgu. ….ale ak by bolo treba, boli by došli až k prameňu…..
Tento rok prišlo zase sucho a bolo treba konať. Keďže vyššie menovaní sa stali na slovo vzatými odborníkmi na sucho a suchoty ( že by, suchármi ?, To snáď nie ! ), ba postavili na tom svoju kariéru či živnosť, boli povolaní k prípadu znova.
Zloženie skoro rovnaké ako pred rokmi, iba Jarmila nahradil jeden z najnádejnejších vodáckych objavov lodenice za posledných pár rokov –Peter.
Čas Č, sobota poobede, trinásť hodín. Odborníci na sucho sa schádzajú zostavujú akčný plán a vysielajú opäť flotilu k prameňom Dunaja. Pali a Peter na tajnej zbrani Novoplastu Sereď – sereďskom Kaňone (alebo sereďke ), Oto na „pomste“ starého Prijona –starom dobrom T-éčku a ja na Pištovom cukríkovom Invanderi ( brať moriaka by asi nebolo moc fér ). Čľapkáme sa smerom hore, po ľavom brehu Dunaja. Pekný slnečný deň s priaznivým protivetrom a pomerne nízky Dunaj – idylka. Na priečnych hrádzkach, ktoré sa obchádzali, sa otŕčali a vysúšali vtáky – čajky, kormorány, volavky, kačice, sliepočky…., Aha. Kde sa vzal, tam sa vzal, čierny bocian. Rarita v našich končinách. Čo tu asi robí? Že by služobne ? Priniesol niekomu černoška? Alebo cigánča ?
Na prečerpávačke dodržujeme pitný režim na potešenie postaršej pani, vypekajúcej tuk na slnku a túžiacej po samote. Spoliehala sa, že sa tam nemá kto a ako dostať. S nami teda nepočítala.
K orgánom činným a nečinným v colnom konaní pod Devínom prichádzame súčasne s pašeráckou loďou Hainburg – Bratislava. Domáhame sa preclenia a odbavenia. V tomto nám vychádza opatrný policajt v ústrety. Na kajaku? Do Hainburgu? V nenápadne sliediacich očiach mu vidno nevyslovené otázky ? „Kde majú skrytú kameru ? Radšej slušne s nimi. Čo keď sú ozbrojení ? Čo sú to za fóry ?“ Na náš dotaz nám zdeľuje , že toho roku sme ojedinelí svojho – zrejme vyhynutého – druhu, čo vyvoláva hlasité ovácie v našom malom kolektíve. Po odbavení malé pozastaveníčko na sútoku s Moravou. …no jasne , že na rakúskej strane. Máme to v pase predsa. Nad Moravou sa poznateľne mení farba vody. Pokračujeme po ľavom brehu až k ústiu potôčika Russbach, ktorý sa naivne snaží vylepšiť kvalitu vody v Dunaji. Ústie, inokedy zarovno hladiny Dunaja, teraz chrlí vodu asi z metrovej výšky. Normálne perej. WW 3 až nezjazdné. Peklo! Traverzujeme na pravý breh, zápolíme s výhonmi a sme zase na inkriminovanom mieste. Vytrhávame z letargie unudeného colníka, ktorý nás cestou domov už ani nepotrebuje vidieť. Mizne vo svojom kumbálku s našimi pasmi a už cvakajú pamätné razítka. A teraz už len do lokálu na nábreží na zaslúžený zlatý mok. Páni sa dávajú do gala a do sucha. Keďže mi premokol batôžtek s náhradnými zvrškami a nechcem vypadať ako pošťaný, uchyľujem sa ku kryciemu manévru menom špricka, ktorú si ponechávam nainštalovanú na sebe a prehlasujem za posledný výkrik módy. Trochu extravagantné, ale dá sa s tým aj medzi ľudí. Pretriasame za občasného popíjania každého a všetko, témy všedné aj nevšedné. Nad Dunajom sa zmráka a tak treba vyraziť nazad. Kúsok idylického samosplavu, trocha pádlovania, cikpauza, dáždik aby sa neprášilo….
Z unikátneho a jedinečného miesta v Bratislave sa kocháme pohľadom na oba hrady – bratislavský aj Devín. Takéto miesto je v Bratislave len jedno – na Dunaji. ( No a potom sú v Bratislave stovky unikátnych miest odkiaľ nevidno ani jeden z hradov.) Stmieva sa! ( Nono! Za tmy sa nečlnkuje na Dunaji ! Poslušní vodáci také nerobia, lebo im Ježiško nič nedonesie! ) Blikajúce svetielka plavebnej dráhy, svetlá lodí, svetlá mesta, kľud, pohoda…. V cieli si gratulujeme k splneniu druhého päťročného plánu a vytyčujeme cieľ na tretiu päťročnicu- Na pivo, do člnkoch, na Hainburg! Na lodenici nás čakajú kamarátky a kamaráti s teplými opekanými dobrotami a osviežujúcimi tekutinami. Peter dáva do pľacu fľašku slivky či marhule. Škoda, že nepijem! Škoda, že si nedám!
Máme to zase raz v suchu, iba ja v mokru. Nedomyslel som potrebu loďáčika a tak aj moje náhradné zvršky sú mokré. Zachraňuje ma však Kajo, ktorý na mňa obetuje svoje gete a tričko a nemusím domov s aplikovanou šprickou. Pekný zážitok a pekný deň opäť za nami.
Tak toto keď budeme rozprávať svojim deťom…….
…….zmenia si asi priezviská.
…. a ja už viem kam pôjdem najbližšie člnkať . Béé.
Ahoj
Ja